Ňenadarmo je pre śickich zažitok, kedz pridze gadžo do varoša. Ňechcice aňi znac, co śe stalo, kedz priveźli cali autobus.
Muž vibehnul na chodbu, že śe idze ponosovac, šicki ľudze povibehovaľi s chižov a kriča, že i voňi ňemaju elektriku. Znace sebe predstavic ten hurjavk, jaki me tam narobiľi.
Jak každi rok pret kračunom, ta i toho roku, prišlo nam pismo od vedzeňa zavodu, že nas radzi privitaju u ňich, u hlavnim varošu, dze pre nas pripraviľi večerok. Jak mi kazala mužoj, že idzeme kupovac novi ancug, bo veśeľovi, co nośil na večarki doteraz, rozdral, ta na mňe aňi ňepopatrel, ľem zadudral, že vun nigdze vecej ňejdze. Vono znace. Mi ľubime aj potancovac, i pośpivac, i s panami podiškurovac, aľe už mame dajaki tot ročok za sobu, a aňi śe vera mužoj nečudujem, že ho tam ňecaha.
Ostatňi rok me bivaľi u takim śumnim červenim hoteľe, co iśče Leňina pameta, a vera tam i tak vižiralo. Chiže buľi mali, ňemohľi me śe tam śicki pred večarkom poschodzic na jednoho, ta me pośidaľi na chodbu. Ľemže to śe jagbač ňeľubilo totim karkatim chlopom, bo takoj nas s tamac driľaľi het, bo že rušime ostatňich hosci. Ta pravda. Na calej chodbe me ľem mi buľi, ta koho me maľi rušic. Aľe to bi iśče ňič ňebulo. Kľuče od dzverov na chižu buľi taki pohibani, že ľedvu bidu me znaľi odomknuc. Zamknuc śe u našej chiži z dnuka ňedalo, jaki bul zamok pohibani, a dzvere śe choč kedi sami otvoriľi, bo tot jazičok calkom śčuchani bul. Jak me prišľi na chižu, ta me muśeľi stolok podkladac. Ľemže co. Stolok ľem jeden na chiži bul, a dva posceľe. No. Posceľe. Madrace ľem.
Co to za hotel, co ňema posceľ, ľem madrac na źemi? A žebi ňebul tak ňisko na źemi, ta bul podloženi z molitanom. Taže me ňemaľi aňi dze śedzec, aňi dze spac. Muž śe takoj išol ponosovac na recepciju, no višlo s toho, že cali hotel je u rekonštrukciji, ľem jednu chodbu ochabiľi iśče nevipratanu, bo panove objednaľi hotel rok do predku, taže ňemaju nam jaku inšaku chižu dac, aňi posceľ, bo śicok butor z hotela bul uš viveženi het. Ta nam ľem paňi na recepciji poźičila na totu jednu noc svuj stolok. No, ta me už maľi na čim śedzec. Iśče že muj muž išol perši, bo taku balamutu maľi i u štiroch daľšich chižoch, aľe im uš paňi ňemala jaki stolki źičac. Aľe voňi su mladi, voňi pospaľi i na źemi. No a žebi toho ňebulo malo, jaka bula źima vonka, taka bula i u chiži. Oblaki buľi stari, u hliňikovich ramoch. Toti rami buľi taki povihibani, že śe zavric bars ňedaľi a tak nam tam dulo calu noc. Mi to na večarku panom śicko vihutoreľi a voňi nam obecali, že na daľši rok budzeme bivac u takim hoteľe, jak i voňi. Muj muž aľe ftedi kazal, že to bulo posledňi raz, co me tam išľi. Mňe to aľe ňedalo, ja bars chcela is, bo zabava prebars dobra bula, jedzeňe prefinom a kedi druhiras sebe možece s panami potikac? Zverbovala ja kolegov a išľi me za veducim, že či ňezna, co za hotel nam teraz panove objednaľi. Čuduj śe śvece, dospravdi me bivaľi v preparadnim hoteľe. Ja cala naradovana bežela za mužom, preśvečic ho, naj pridze zo mnu. Nakoňec pristal.
Prišol rano bili dzeň. Dospravdi bili. Bul mraz a śnih. Ześľi me śe pred zavodom, a čekaľi me na autobus. Kedi-ňekedi autobus pristavil. Bulo vidno, že uš s ňim daco nachodziľi, aľe nam jedno bulo, jaki je stari, ľem naj u ňim ceplo. Šofera me lapiľi zadudranoho staroho dzeda. Joho me aľe ochabiľi šoferovac a mi śe začaľi zabavjac, šak draha dluha. Žačaľi me hutorec pripovitki, a furt ľem chachacha-chichichi. Šofer po nas vriskal, naj śe sciśime, bo ho to ruši. Mi śe sciśiľi, aľe prišol daľši fťip a uš me śe śmiaľi na cali autobus. No ta tot bul zli. Aľe uš nam ňic ňehutorel, dumal sebe, že śe nam vipomsci, že nam ňezastavi na śikaňe, aš jak śe u Ňitroj zastavime na obid. Do Ňitri jest pejc hodzin, to veľo. Jak na nas prišlo, ta už me za ňim chodziľi, naj zastavi, že nam treba is. Vun nas furt odbil, že tu ňema dze zastavic a že pumpa iśče daľeko, že jak dajaka budze, ta zastavi. Dumace, že zastavil? Muśel, bo chlopi ho uš išľi bic.
Toti, co śe nebuľi vivenčic z nama, že jim teraz ňetreba, oňedluho i na ňich prišlo. Ľemže zo šoferom už reči ňebulo, ta muśeľi vitrimac. Co aľe čort ňechcel, začalo śe nam dajak z autobusu kuric. Smrud, dim, horuco, kričime na šofera, naj zastavi, bo asi hori autobus. Šofer na nas kriči, že či sebe dumame, že je šaľeni? Vun ňigdze teraz na śikaňe ňestoji. Ľemže nam dospravdi autobus horel. Šoferoj śe aľe ňedalo vibic z rozumu, že ho neśaľime. Uvidzel vun vecka u spetnim džveridľe, jak śe zo zadku kuri. To sce maľi vidzec jaki oči z ňoho višľi. Takoj po nas začal vriskac, čom mu ňehutorime, že horime. No ta to kuň bul tot chlop.
Muśeľi me čekac na nahradňi spoj. Ňebulo to dluho a prišol. Dakaji z varoša, tiš stari, aľe normalni, naśidaľi me a viz nas. I na obid nam zastavil, i na śikaňe ňebul problem, dze me ľem chceľi, ľem jednu chibu mal, vľekľi me śe jak śľimaci. Kec śe mu po dluhim čaśe podarilo obehnuc spomaľenu dodavku, śicki me začaľi tľapkac, jak po vistupeňu Vondračkovej. Uš me buľi pred Braťislavu, vun odrazu virucil smerovku na parkovisko. Ta co chlope to ňe tu iśče. Vun na nas, že muśime počekac za kolegom, co idze do Mihaľovec, že sebe vimeňa autobusi, bo vun u Braťislave iśče ňebul, vun po takim veľkim varošu chodzic ňezna. No ta me dopadľi. Ta taki viľet bizovňe išče nichto ňemal.
Treci šofer nas doviz pred taki mali, krasni hotel, s veľikansku zahradu, ribňikom, lavočkami. Krasni balkoni, terasi, všadzi nas čekal personal, ras-dva nas vibaviľi, každi dostal svoju kartu od chiži. To śe ňedalo porovnac s tim, co me maľi za bivaňe pred rokom. To čisti raj. Vivežľi me śe viťahom hore, tam krasni obrazi, pokrovce, lustre, prosto nadhera. Precahľi me kartu cez strojčok, zaśvicilo na źeľeno a puśčilo nas dnuka. Chiža preparadna, voňava, śviži kvitki na stoľe, midelka, šamponi, dva stolki a dva posceľe, plastovo oblaki, ceňki televizor, śicko tam bulo. A śicko jak novi viźiralo. Zložiľi me kufre, taški, ja śe iśla umic, muž zapina televizor. Prepinam s vipinačom, u kupeľkoj furt cmota. Muž mi kriči, že televizor nejdze. Skušam jeden vipinač, druhi vipinač, lampu nad posceľu, ňič ňeśvici. Ľudze, mi zaš lapiľi pohubenu chižu. Muža išlo rozdrac. Dachto klopka na dzvere. Otvorim a tam kolegiňa, či nam śvici śvetlo. Reku ňe, a vam? Nam tiš ňe. Ta to co? Muž vibehnul na chodbu, že śe idze ponosovac, šicki ľudze povibehovaľi s chižov a kriča, že i voňi ňemaju elektriku. Znace sebe predstavic ten hurjavk, jaki me tam narobiľi. Čekaľi me na viťah, že u kope pujdzeme na recepciju. Iśčeže akurat z viťahu višol veduci, cali vistrašeni, co tu taki krik. Mi mu povikladaľi, že ňemame śvetlo, aňi televizor nejdze, źe idzeme na recepiju śe ponosovac. Jak vun śe začal sladko śmjac. Nam veru do śmichu ňebulo.
Znace, dze bul pes zakopani? Chtori po hotelov chodzice znace, a śmejece śe z nas tiš. Ja bi chcela vidzec vas, jak sce perširaz taku kartu dostaľi, či sce takoj znaľi, co z ňu robic? Nam ňichto ňekazal, že z ňu treba dzvere otvoric a zachpac ju z dnuka do strojčeka. Chvala Bohu, že nas veduci zastavil, bo mi bi sebe taku haňbu narobiľi, že vecej bi nas panove už ňigdze ňevolaľi. Vera me śe vraciľi každi kartu zachpac, takoj śe śicki śvetla rozśviciľi, i televizor začal bavic.
